Skôr krátko o tých drobnostiach, ktoré tak ako v partnerskom zväzku, aj tu zohrávajú dôležitú úlohu pri de/formovaní vzťahu zákazníka a poskytovateľa. Kedy naposledy ste sa niekoho opýtali či mu autobus odchádza o "osemnástej" namiesto "šiestej"?
Čas 17:55, NR, výborné štrúdle, a treba mi čúrať. Turancar odchádza o 18:00, to viem, aspoň predpokladám, kedže mi bola zdelená info o hodinových intervaloch počas pracovných dní. Letím za špférom, kupujem lístok a verifikujem, nechcem zmeškať, Zu ma zabije. "Odchádzate o šiestej, áno?", letí klasická negramotná otázka z mojich úst, žmochliac si lístok do vačku [aj vy nemáte radi to reportérke áno, ktoré sa nedá preložiť do žiadneho jazyka?]. Šofér zasmečuje s poučkou o čase: "Nie o šiestej, ale o osemnástej. Keby o šiestej, tak to už sme tu dávno nie". Ja debil, že som si neuvedomil, veď načo úzus, má pravdu, militárna presnosť nadovšetko.
Nerád pripsievam k PP-kultúre staníc, a tak idem k pisoárom, kde sa skôr človek asi dovracia než vymočí. Ale zvládnem to. A letím za štrúdľou. Višnová s makom, mňam. Tri kúsky postačia mne, a musia aj Zu. Hruškový džús k tomu, a padám. Stíham.
Vstupujem, zadychčaný, ale s korisťou, a tak rád. "Tak som to stihol", pozdravím. "To tu mienite aj jesť? Potom tie všetky sedačky vyzerajú, ako keby tu svine boli", prívetivo odzraví muž, šofér. Možno si nevšimol, že som ich mal v sáčku, keď na ne civel asi milión hodín, možno som vyzeral ako sviňa, veď ma tak kamaráti aj volajú, a možno to všetko bolo oprávnené a autobus vyzeral ako svinčík...možno! Nenašiel som ani špinku, a žiadnu som ani nenechal.
Zvyknutý, bohužiaľ, šiel som sa uvelebiť, bez reakcie, a spapal som si svoj podiel s chuťou o nič menšou. Pri vystupovaní som však predsa len poznamenal, že mňa doma svine nevychovávali, a jedli sme vždy za stolom, a prípadný svinčík sme si vždy upratali.
Cestou za Zu som tak rozmýšlal...ako to bolo späť v UK? Lístok kúpený, Dundee-London, National Express. Odchod čosi po ôsmej [dvadsiatej]. Nestane sa vám, žeby ste stáli, keďže lístok sa kupuje vopred, a na obsadený bus sa už jednoducho kúpiť nedá. Ale stalo sa, a boli sme dvaja na to isté miesto. Čo s tým, lietadlo v Londone čaká, ale nie ochotne, ale naplánovane. Nemôžem si dovoliť kvôli chybičke pri výdaji neprísť načas. Nemôžem. Nechcem. Odmietam.
Nobody tells me to fuck off! Volajú. Taxík. Pekne prosím. Londýn, Victoria Coach Station. Na účet National Express. Ospravedlnenie. Prijímam?
Predbehli sme ich, vyspal som sa, oddýchol som si a mal dosť času kúpiť chobotiny, kým moji "spolucestujúci" museli krčiť kĺby a ticho mi snáď i závidieť.
Možno sa raz dočkám aj tu toho, že cestovanie cez republiku sa nezaobíde bez batožiny, ktorá je zhmotnením kufríka, či notebooku v MHD...